Štefan Klubert

Sú ľudia, ktorí naším životom iba prejdú a my na nich hneď zabudneme, no sú, chvalabohu, aj takí, ktorí náš život ovplyvnia, hlboko sa zapíšu do našej mysle i sŕdc. Dovolím si tvrdiť, že takým človekom bol aj správca levočskej farnosti a okresný dekan, dôstojný pán Štefan Klubert.

Mne sa zdá, že som ho poznala odjakživa. Prechádzal celým mojím detstvom a obdobím dospievania. Vysoká súmerná postava, vľúdny výraz tváre. V sutane cestou z fary do kostola, s fotoaparátom v ruke na potulkách Levočou, v družnom rozhovore s farníkmi, ktorých všetkých poznal po mene /i tých, ktorí sa s Bohom príliš „nepriatelili/ a pre ktorých, keď to potrebovali, si vždy našiel čas. Polyhistor, múdry, hlboko ľudský, človek s veľkou dávkou humoru. Tak si ho pamätám ja.

Pán dekan, ako sme ho dôverne oslovovali, sprevádzal mňa, mojich rovesníkov i mojich mladších súrodencov v tých najdôležitejších chvíľach – pri prvom svätom prijímaní a sviatosti birmovania. Bol pre nás prirodzenou autoritou. My, deťúrence, sme ho počúvali na slovo. Jeho charizma bola taká silná, že nás ani vo sne nenapadlo vyrušovať na hodinách náboženstva, nieto ešte počas bohoslužieb v kostole. Jeho kázne boli neopakovateľné. Z kazateľnice veriacich najprv objal pohľadom a potom ich oslovil hlbokým zvučným hlasom, ktorý nepotreboval žiadne mikrofóny. Hovoril, my sme počúvali a jeho slová nás nenechávali ľahostajnými.

Tí najmenší sa s neuveriteľnou vážnosťou a zodpovednosťou pripravovali na prvú spoveď, ktorú, akože ináč, absolvovali u neho. V časoch môjho detstva deti pri prvom svätom prijímaní dary nedostávali. V ťažkých päťdesiatych rokoch už minulého storočia darom bola samotná sviatosť, ktorú sme prijali. To bol náš prvý ozajstný dotyk s Ježišom. Najväčšou odmenou i vyznamenaním bolo spoločné fotografovanie sa s pánom dekanom pred vstupom do chrámu a to, že každé dieťa na záver pohladil a do ruky mu vložil vlastnoručne vyrobenú umeleckú fotografiu s venovaním. Počet takých fotografií, samozrejme zarámovaných, na ktorých sú zachytené tie najúžasnejšie zábery umeleckých pamiatok z interiéru Chrámu sv. Jakuba, korešpondoval s počtom detí v rodinách. Veľkou záľubou pána dekana bola história a umenie. Určite aj preto sa stal spoluautorom turistického sprievodcu Levočou. Mám ho v súkromnej knižnici dodnes a musím konštatovať, že nič lepšie v podobnom duchu od roku 1966 zostavené nebolo.

Štefan Klubert – kňaz, múdry, úžasne empatický, pokorný človek. Bol šťastím a požehnaním pre Levoču. Tak to cítim ja a určite i tí, ktorí ho poznali.
M. P.

Čo charakterizovalo tohto vzácneho človeka a učenca? Široká náruč. Stál navrchu schodišťa s rozpaženými rukami a srdečným objatím vítal nielen oltárnych spolubratov, ale všetkých, ktorí za ním prichádzali – v dobrom či v zlom.

Neskutočná ľudskosť vyžarovala z každého gesta, pohľadu očí. Otvorené srdce a myseľ pre každého kto prišiel, často prosiť, alebo len hľadať úľavu, či vyrozprávať sa zo svojich trápení, zážitkov. Pomohol, poradil, poskytol útechu a nerozlišoval medzi ľuďmi na základe ich postavenia, spoločenského statusu či vzdelania.

Doba v ktorej žil ho mohla poznačiť. Nepoznačila v zmysle zatrpknutosti a zlosti voči svojmu okoliu. Koľko ľudí v dnešnej dobe si zachováva veľkosť kresťanského ducha lásky k blížnemu a konania dobra? Náš pán dekan bol schopný a ochotný takúto kresťanskú lásku dávať nezištne stále a všetkým. Tá široká náruč a rozpažené ruky pripravené objímať spolu s milotou v tvári a očiach sú obraz, ktorý sa mi hlboko vryl do srdca. Láskavým pohľadom sprevádzal kroky svojej matky, otca, tety, sestry, netere ... a všetkým bol vďačný za podporu a pomoc. Bol ako prameň liečivej vody v dobe , ktorá nepriala...

S láskou nás učil a vychovával. Zaujímal sa o nás aj potom, keď sme sa roztratili po svete študovať, alebo pracovať. A my sme s láskou sledovali každý jeho krok a prežívali bolesti a radosti, zmeny v zdravotnom stave, výraz v tvári, hospitalizáciu v pamätnom máji 1986..... Som vďačná Pánu Bohu za dar poznať takého vzácneho človeka a v súčasnosti vyučovať v škole, ktorá nesie jeho meno.
Mgr. Emília Rusnáková

Ako ekonómka Mestského kultúrneho strediska v Levoči v rokoch 1978-1984 som prichádzala v pracovných záležitostiach do kontaktu s pánom dekanom Štefanom Klubertom. Môžem povedať, že to bol človek neobyčajne skromný, dôstojný, láskavý, ľudský, obetavý a plný viery, v ktorej neúnavne povzbudzoval aj nás veriacich.
K. J.